DOČASNE POZASTAVENÉ!
Pracujem na niečom dôležitejšom, neskôr vás budem informovať! :)

Otázky na moju osobu prijímam tu ↓
Pýtajte sa, čo vám napadne :P Nevhodné otázky mažem ;)

Život so živlom - 3.kapitola - Skúška živlov - 6.časť

10. července 2012 v 15:05 | Teryii |  Život so živlom
K tomuto odseku dole odporúčam:

Pomaly, neponáhľaj sa. Rob to pokojne a neplaš sa. Musí to byť presvedčivé.
Zatvorila som oči. Počula som svoj zrýchlený dych, tlkot srdca, adrenalín sa mi vlieval do krvi, cítila som ho až na končekoch prstov. Snažila som sa upokojiť.
Pokoj, bude to v poriadku, všetko bude v poriadku. Len sa sústreď... Upokojoval ma Aaron.
Ja to nezvládnem...
Sarah, toto nehovor! Si najlepšia žiačka a spoločníčka, akú som kedy mal. Ukáž mu, čo je v tebe. Zvládneš to. Mám ťa rád, Sarah. Budem tu stále s tebou. Neboj sa...
Otvorila som oči a pozrela sa do tých jeho. Hľadeli na mňa s takou čistotou a úprimnosťou, že v tej chvíli sa mnou prehnali tisíce rozburácaných hormónov a adrenalínu. Privrela som oči, zdvihla ruky nad hlavu a nadýchla sa. Teraz je tá chvíľa. Tá chvíľa, keď musím ukázať všetko, čo viem. Dokážem to!


Cítila som energiu, ako dvíha okolo mňa zeminu. Listy zo stromov začali prúdiť ku mne, všetka príroda spolupracovala so mnou. Pravou rukou som naznačila stlačenie. Zopäla som ju v päsť. Začula som praskot dreva. Začínala ma pobolievať hlava.
Neprestávaj! Ver tomu, že to dokážeš! Aaron ma povzbudzoval.
Dodalo mi to novú energiu. Otvorila som prudko oči. Nemohla som tomu uveriť. Hlina sa vznášala, okolo mňa vyrástli biele kvety, vysoké liany sa ťahali k nebu. Vedela som, čo som urobila. No nemyslela som si, že to všetko sa stane naraz. Vyzeralo to tak pôsobivo, že som znova zavrela oči a snažila som sa ukázať ešte viac. Zatlačila som prsty ešte viac do dlane. Hlina sa roztrieštila na márne kúsky a praskot dreva sa ozýval celým lesom. S veľkým rachotom vedľa mňa dopadol na zem strom, ktorý stál za mnou. Zhlboka som dýchala. Bola som vystrašená, no pokračovala som. Liany sa vo vzduchu spojili a vytvorili okolo mňa rastlinnú klietku. Listy sa poprepletali pri stonkách lián a odrazu nastala tma. Zakryla som všetky možné trhliny, a preto som sa ocitla bez slnečného svetla. Otvorila som oči a ruky zložila k telu. Klietka z listov a lián bola pôsobivá. Vydýchla som si. Teraz nevideli môj strach v očiach. Mohla som sa pokojne aj rozplakať. No vedela som, že tu takto nemôžem ostať večne. Musím svoje dielo dokončiť. Pomaly som rukami naznačovala, aby liany a listy pomaly ustupovali. Keď už prenikalo do klietky pár lúčov slnečného svetla, znova som zdvihla ruky a vymyslela som si nový prvok, ktorý ma Aaron nenaučil. Ruky som prudko zdvihla nad hlavu a s výkrikom som listy rozhodila na všetky strany. Liany znova vyrástli do neuveriteľnej výšky a neskôr pomaly znova vrastali do zeme. Vydýchla som si. Tentoraz ma hlava začala bolieť poriadne. Zložila som ruky k telu a otočila som sa. Vedľa stromu, ktorý som zlomila v polovici, som vyčarovala nový výhonok toho istého stromu. Usmiala som sa a okolo neho ešte vyrástli malé biele kvietky. Zatočila sa mi hlava. Snažila som sa dýchať pravidelne. No nedarilo sa mi to.
Odrazu som pocítila niečiu ruku na ramene. Zacítila som nával energie. S týmto pocitom som sa zhlboka nadýchla. Všetko ma prestalo bolieť. Cítila som sa ako znovuzrodená. Otočila som sa. Bol to majster, kto mi dodal energiu. Aaron na mňa pozeral s neistotou a strachom a nevedel sa rozhodnúť, či mi má prísť pomôcť alebo sa len prizerať.
"Bola si ohromujúca. A hlavne, využila si svoj živel správne. Hoci si zničila náš symbol, strom, ktorý dodáva tejto planéte blahodarný kyslík, zasadila si ďalší. To si cením najviac. Ukázala si, že máš v sebe dobrú dušu. Využívaš prírodu na dobrú vec. Takéto pôsobivé divadlo živlu som už dávno nevidel. Gratulujem," usmial sa na mňa Stamahto a podišiel ku Aaronovi. "Aaron, gratulujem aj tebe. Naučil si ju správne využívať živel. Tvoja odmena je...dobrý pocit," usmial sa aj na Aarona a dodal: "A úcta od majstra."
Aaron sa usmial: "Ďakujem, majster." Vzápätí pozrel na mňa. Som na teba hrdý.
Ďakujem ti. Toto tu som ukázala len vďaka tebe. A aj ja ťa mám rada, Aaron...
Keď som uvidela jeho blažený výraz, rozosmiala som sa. Majster sa iba usmial a vošiel do svojho domčeka. Vlci a učenci, ktorí celé toto divadlo sledovali, ma častovali výkrikmi a myšlienkami ako: Bola si výborná! Len tak ďalej! Neuveriteľné!

K tomuto odseku dole odporúčam:

Usmievala som sa na nich. "Ďakujem vám," povedala som a s úctou sa im poklonila. Predsa sú len skúsenejší ako ja.
Predo mnou sa zjavil majster. V ruke držal zelený smaragd na striebornej retiazke.
"Dovoľ mi, aby som ti odovzdal drahokam prislúchajúci tvojmu živlu. Nech ti tento smaragd pomôže v hľadaní správnej cesty ako využiť živel, ako spolunažívať s prírodou, ako chrániť svojich spoločníkov a ako udržať tú obrovskú silu pevne v rukách. Nech ťa Edraf posilní a nech slúžiš tomuto spoločenstvu čestne a úctivo."
Zdvihol retiazku v rukách, smaragd sa rozžiaril a pocítila som znova nával energie. Aaron podišiel ku mne a odhrnul mi vlasy zo šije. Majster mi pripol retiazku na krk a s mojím nádychom som silu tohto drahokamu pocítila naplno. Naplnil ma vierou, silou, energiou, jednoducho, takýto pocit som ešte nezažila. Cítila som prírodu každým svojím zmyslom.
Majster sa poklonil a ja tiež. "Ďakujem," poďakovala som mu a on sa len usmial: "Bude z teba výborná bojovníčka, Sarah. Dúfam, že svoju silu využiješ rozumne."
Všetci ostatní si pokľakli, my s Aaronom sme sa pozdravili poklonením. Majster sa rozlúčil s ostatnými a premenil sa na žiarivého jeleňa so zlatými parohami. Vedľa neho sa objavili dva medvede, ktoré stáli vtedy pred domom a nad nami krúžil sup. Jeho osobná stráž ho sprevádzala všade. Jeleň naposledy zaručal, čistinka sa zaplnila svetlom a energiou a potom sa rozbehol do lesa. Medvede aj so supom ho nasledovali. Nastalo ticho. Učenci sa rozpŕchli, až som tam nakoniec zostala s Aaronom sama.
"Bola si perfektná," usmial sa na mňa a objal ma. "Som na teba naozaj hrdý."
"Ďakujem. Aj ja som na seba hrdá, že som to vôbec dokázala. Ale to všetko sa udialo len vďaka tebe."
"Ale hlavne vďaka tebe. Verila si si. Hoci si veľmi netrénovala, viera ťa posilnila a zvládla si to, čo by si bez nej nedokázala. To bolo to, čo ťa posunulo ďalej. Neďakuj mne. Ďakuj svojmu odhodlaniu a viere," usmial sa a opýtal sa: "Vieš, čo je to za drahokam?"
"Áno, patrí zemi. Je to smaragd, však?"
"Áno. A videla si už aj ostatné drahokamy?"
"Všetky ešte nie."
"Poď, ukážem ti ich," povedal a zobral ma za ruku. Viedol ma k majstrovmu domčeku.
"To nemyslíš vážne?! Vojdeme len tak dovnútra?" zhrozila som sa.
"Pamätaj, majster nám sám povedal, že do jeho domčeka môžeme kedykoľvek vstúpiť. Majster je toho názoru, že sa treba učiť. A je to jedno ako. Hlavné je, že budeš vedieť o všetkých našich tajomstvách."
"Nevymýšľaš si to?" spýtala som sa podozrivo.
"Nie. Neveríš mi?"
"Prepáč. Verím," usmiala som sa.
"Som rád."
Vošli sme dovnútra. Uvidela som stôl, na ktorom boli drahokamy. Nad ním stál majster, keď som ho prvýkrát uvidela. Boli to všelijaké farebné drahokamy.
"Tento tu je smaragd, určite ho poznáš," zavtipkoval Aaron.
"Áno," zasmiala som sa.
"Ďalej je tu diamant. Ten patrí vzduchu. Ale to ti už istotne rozprával Jerry."
"Videla som mu ho na krku. Krása..." Usmiala som sa.
"Vidíš tento? Ten patrí ľadu," ukázal na modrý drahokam.
"Zafír, však?"
"Áno."
"Ten by mal patriť tebe, nie? Tak ako aj drahokam vzduchu. Kde ich máš?"
"Neviem, či ti to Jerry a Justin spomínali, ale drahokam dostaneš len jeden. A ten patrí tvojmu prvému živlu. Takže preto mám na krku len smaragd," usmial sa.
"Aha, áno. Už si spomínam."
"Preto si ho chráň. Dodáva nám silu."
"Jasné, budem," chytila som si drahokam na krku a znova pocítila nával energie.
"Tu je rubín. Tušíš, komu by mohol patriť?"
"Hmm, asi ohňu, nie?"
"Áno. Veď je červený!" zasmial sa.
"Tento drahokam je zvláštny."
"Áno, patrí svetlu. Je to citrín. Vidíš, je svetložltý. Presne ako svetlo," podal mi ho.
"Zaujímavé..." položila som ho naspäť na stôl. "A tento?" ukázala som na svetlomodrý drahokam.
"To je akvamarín. Patrí vode. Tiež nie je veľmi známy, no je nádherný, však?"
"Áno," usmiala som sa. "A tento ametyst patrí komu?"
"Temnote," odvetil nepriateľsky.
"Prečo tak neznášate temnotu?"
"Totiž, pamätáš si, ako som ti hovoril o Satreoch?"
"Áno, ďalší kmeň."
"Vravel som ti, že nemajú v obľube prírodu. Sú vlastne naši nepriatelia. Velí im Eruntas, brat nášho vodcu Ardonisa."
"Ale prečo sa nemajú radi?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Rose | Web | 10. července 2012 v 18:54 | Reagovat

Wau, super, len vkude to skonči v tom najnapínavejšom :-D  To pri tej skúške bola bomba, páčilo sa mi že nechala vyrásť ďalší stromček, bolo to pekné :3  Inač, na blogu mám ďalšiu časť poviedky, takže ak chceš, príď si prečítať. Dík ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama