DOČASNE POZASTAVENÉ!
Pracujem na niečom dôležitejšom, neskôr vás budem informovať! :)

Otázky na moju osobu prijímam tu ↓
Pýtajte sa, čo vám napadne :P Nevhodné otázky mažem ;)

Život so živlom - 4.kapitola - Boj o jedinú nádej - 1.časť

12. července 2012 v 8:00 | Teryii |  Život so živlom
K tejto časti odporúčam:
Aaron, musím sa ťa niečo spýtať... Pozerala som na neho. Počuješ? Poslala som mu ďalšiu myšlienku.
Sedel neďaleko mňa a usmieval sa.
Aaron!
Nič.
"Toto mi robíš naschvál?" skríkla som naštvane.
Aaron sa strhol. "Čože?" pozrel na mňa vystrašene.
"Veď nereaguješ na moje myšlienky!" sťažovala som sa.
"Ty si mi nejaké poslala?"
"Aaron, zabávaš sa dobre?" odpovedala som urazene.
Odrazu sa rozosmial.
"Čo ti je smiešne? To snáď nemyslíš vážne!"
"Sarah, upokoj sa! Vysvetlím ti to! Len sa už tak nerozčuľuj, prosím ťa!"
"A ako mi to chceš vysvetliť?"
"Ešte som ti nepovedal o ochrannom myšlienkovom štíte..."
"Čože? Aký myšlienkový štít?"


"Existuje štít, ktorý ťa chráni pred myšlienkami. Jednoducho povedané, keď si zablokuješ myseľ, nastane ticho. Konečne nepočuješ myšlienky otravných kamošov a nevedomých ľudí. Dnes som si ju zablokoval kvôli Zackovi. A zabudol som ju odblokovať. Totiž, otravoval ma celý čas kvôli nejakému dievčaťu, ktoré sa mu zapáčilo a ktoré ja zhodou okolností poznám. Chce sa s ňou spoznať a celý deň za mnou doliezal. Jeho myšlienky ku mne prúdili každú chvíľu. Tak som to nevydržal a zablokoval si myseľ. Prepáč. Naozaj. Úplne som na to zabudol, že som ju mal zablokovanú," usmial sa ospravedlňujúco.
"To si robíš srandu?" pozerala som na neho s otvorenými ústami.
Aaron mi sánku naspäť priklopil a odpovedal: "Nie. Myslíš, že by som si z takej vážnej veci robil srandu?"
Mlčala som. Jeho modré oči sa zapozerali do mojich. Vedela som, že hovorí pravdu. Vždy som mu to videla v očiach.
"Vravel som ti, že sa máš ešte čo učiť," usmial sa. "Ja ti nemienim nikdy klamať, Sarah. Toto by som ti neurobil. Klamstvo je podlá vec. Ja takýmto temným smerom nechcem ísť."
Na znak toho, že hovoril pravdu, som začula v mojej hlave jeho myšlienku. Ver mi. Prosím.
Snažím sa. Ešte ťa dobre nepoznám. Chcem ti veriť. A aj budem. Hádam... Usmiala som sa a vstala.
"Tento týždeň ubehol strašne rýchlo, však?" spýtal sa Aaron.
Prikývla som. "V škole živlov som sa toho naučila veľa. Kedy tam znova pôjdeme?"
"No, kedy len budeš chcieť."
"Čo?" sklamane som sa spýtala. "Prečo mi to hovoríš až teraz?"
"Lebo by sme tam potom chodili každý deň. A ty máš aj iné povinnosti..." usmial sa.
"Naozaj si to myslíš?" urazila som sa. "A síce... Keď nad tým tak rozmýšľam, máš pravdu," zasmiala som sa.
Aaron vstal a podišiel ku mne. Potmehúdsky som sa usmiala a čakala, ako zareaguje. Spýtavo sa na mňa pozrel a poslal mi myšlienku. Na čo myslíš?
"Všakže ma naučíš používať ten myšlienkový štít? Prosííím!" hodila som na neho psie oči.
"Sarah."
"Nie?" pozrela som na neho smutne.
"Naučím. Len na to treba viac času a hlavne trpezlivosti. Keď budeš nedočkavá, vyprchá to a nič sa neudeje."
"Jasné, budem sa snažiť to vydržať," zasmiala som sa a spýtala sa ho: "Kedy začneme?"
"Si nejaká akčná," usmial sa.
"Ja vždy," žmurkla som na neho a hodila sa na posteľ. Snažila som sa na to veľmi netešiť, no nedalo sa to vydržať. Prekážali mi myšlienky iných ľudí. Je to zásah do ich súkromia. No zároveň ma to niekedy pohoršilo. Hlavne myšlienky Nicole. Neverila by som, že toto sa odohráva v jej hlave. Nechcela som sa s ňou pohádať. No ona si to zariadila sama...
"Máš svoj smaragd?"
"Jasné," vytiahla som ho spoza trička.
"Fajn," sadol si na posteľ ku mne, chytil ma za ruku a povedal: "Teraz zavri oči."
Poslúchla som ho.
"Sústreď sa a chci to. Musíš to chcieť. Inak to nepôjde."
Prikývla som. Snažila som sa na to sústrediť, túžba po získaní toho štítu bola veľká. A zaujalo ma to. Nevedela som, že niečo také existuje. Je to zvláštna schopnosť a neovláda ju každý. Chcela som to. Bola som o tom presvedčená...
Stisla som mu ruku na náznak toho, aby sme už začali. Vedela som, že Aaron sa usmieval, pretože videl, aká som nedočkavá.
Chyť si svoj smaragd do ruky.
Položila som dlaň na smaragd a okamžite som pocítila jeho silu a energiu.
Sústreď sa. Snaž sa uzavrieť svoju myseľ. Snaž sa byť nepreniknuteľná. Nesmieš to vzdať. Myšlienkami ťa častujú skoro všetci ľudia. Prekáža ti to. Určite. Musíš sa toho zbaviť. Chceš byť sama. V tvojej hlave nemajú myšlienky ostatných čo robiť. Je to tvoja voľba. Uzavri ju! Burcoval ma Aaron.
Cítila som energiu smaragdu, silu Aaronovych slov, snahu, ktorá sa vo mne vytvorila...
Poďme! Stále ma počuješ! Stále cítim tvoje myšlienky! Uzamkni sa!
Jeho myšlienky mi prenikali do mysle a moja snaha sa znásobovala. Nechcela som počuť to ponižovanie, to podpichovanie, to osočovanie. Nech už s tým prestane! Snažím sa!
Nesnažíš sa!
Aaron, snažím sa sústrediť!
Nesústredíš sa dobre! Snaž sa viac!
Mala som chuť na neho skríknuť. No musela som sa sústrediť. Chcem to! Chcem počuť to ticho! Chcem už konečne žiť bez myšlienok iných ľudí!
Sarah, chceš to? Tak čo robíš? Si neschopná! Nevieš uzavrieť ani len myseľ?
Hnev vo mne vrel. Už dosť!
Odrazu mnou prebehla vlna energie. Smaragd sa mierne rozžiaril. Cítila som tú silu všade. V končekoch prstov, korienkoch vlasov... Usmiala som sa. Aaronova ruka pustila tú moju. Otvorila som oči a spustila ruku zo smaragdu.
"Výborne," pochválil ma Aaron s potmehúdskym úsmevom na perách.
Pozrela som sa mu do očí. Ďakujem.
Žiadna odpoveď.
Aaron sa zasmial. "Zabudla si? Nič nepočuješ. Nastalo ticho," žmurkol na mňa.
"Máš pravdu. Naozaj ďakujem," usmiala som sa.
"Ja som ti odpovedal, nemôžem za to, že ma nepočúvaš! Robíš si srandu?!" napodobňoval ma.
"Ty jeden nevďačník!" smiala som sa a búchala ho po ramene ruky.
"Dobre, dobre! Prepáč!" smial sa so mnou a snažil sa brániť.
Prestala som. Nastala chvíľa ticha.
"Sarah, keďže ti nemôžem posielať myšlienky, tak ti to musím povedať takto. Si jediná naozajstná kamarátka, ktorú mám. Vlastne, ja nemám nikoho. Okrem teba. Ďakujem ti za všetko, čo sme spolu zažili. A aj čo spolu prežijeme. Chcem ti pomáhať, nezabudni na to. Dúfam, že si nemyslíš, že ťa nemám rád, keďže som na teba teraz takto hnusne nadával. Ja som ťa chcel len naštvať. Tak sa dá najlepšie uzavrieť myseľ. Keď chceš mať od všetkého pokoj... Chceš byť sama..."
"Ja viem, neberiem si to osobne. Aj keď, naštval si ma poriadne," zasmiala som sa.
"To som chcel dosiahnuť," usmial sa na mňa.
"Aj ja ti ďakujem. Aj ty si môj jediný naozajstný kamoš," objala som ho.
"To dúfam. Nechcel by som ťa stratiť."
"Neboj sa, budem stáť pri tebe. Navždy."
"Spolu," dopovedal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama