DOČASNE POZASTAVENÉ!
Pracujem na niečom dôležitejšom, neskôr vás budem informovať! :)

Otázky na moju osobu prijímam tu ↓
Pýtajte sa, čo vám napadne :P Nevhodné otázky mažem ;)

Život so živlom - 4.kapitola - Boj o jedinú nádej - 2.časť

12. července 2012 v 15:00 | Teryii |  Život so živlom
Odtiahla som sa a hanblivo sa usmiala. "Ehm... Prosím ťa, povieš mi, ako sa to odblokuje?"
Zasmial sa. "Samozrejme. Stačí si len pomyslieť na to, že to chceš počuť. Znova stačí len chcieť," žmurkol na mňa a vzal moju ruku do svojej. Priložil mi ju na smaragd a povedal: "Vyskúšaj to."


Zavrela som oči a myslela intenzívne na odblokovanie mysle. Znova som chcela... Po chvíľke snaženia som pocítila znova nával energie, tentoraz menší ako pri zablokovaní, pretože už som celkom vedela ako na to. Odrazu som začula Aaronovu myšlienku. Hotovo.
Usmiala som sa a otvorila oči. "Nešlo to ťažko."
"Už si profesionálka," hodil na mňa potmehúdsky pohľad.
"Ale prestaň!" štuchla som ho do brucha a začali sme sa smiať.

K tomuto odseku dole odporúčam:
Odrazu sa Aaron prudko postavil. Smiech ustal. Keď som uvidela jeho oči zakalené strachom a hnevom, zľakla som sa.
Aaron, čo sa deje?
Neodpovedal. Aaronove ruky sa začali chvieť. Počula som, ako prerývane dýcha. Privrel oči. Jeho nozdry na nose sa v hneve rozšírili. Rýchlo som sa postavila a podišla k nemu bližšie.
"Aaron! Povedz mi, čo sa deje! Okamžite!"
Prudko otvoril oči. "Musím ísť," zvolal a rozbehol sa dole schodmi.
"Kam?" kričala som za ním.
Nemienila som ho nechať ujsť bez odpovede. Chcem vedieť, čo sa deje! Utekala som dole schodmi a vybehla som za ním na dvor. Práve prichádzal ku bráničke.
"Aaron!" skríkla som nahlas.
Mykol sa. Otočil sa a v jeho očiach som uvidela záblesk nepriateľstva a hnevu.
Stáli sme od seba niekoľko metrov. Nastalo ticho. Stál tam a pozeral mi do očí.
Čo sa deje?! Poslala som mu nahnevanú myšlienku.
"Sarah, do toho ťa nič nie je," oznámil mi nemilosrdne.
"Čože?" prekvapená som sa opýtala.
"Vráť sa domov," prikázal mi a snažil sa otvoriť bránu. Bola zamknutá. Mama ju zavrela ešte predtým, ako odišla do práce.
Nikam nejdeš.
"Ty si myslíš, že mi zabrániš odísť?" zazrel na mňa.
Nespoznávala som ho. Čo sa to, dočerta, deje?!
"Aaron, okamžite mi povedz, čo sa stalo!"
"Nemá ťa to čo zaujímať, nerozumieš?!" skríkol. "Okamžite otvor tú bránu, lebo ju rozbijem na márne kúsky!"
Nemohla som sa pohnúť. Nevedela som čo robiť. No vedela som jedno. Keď sa k nemu priblížim, ublíži mi.
"Sarah! Počuješ?!"
Počula som, ako nahlas dychčí. Vedela som, že sa v ňom prebúdza hnev medveďa. Hnev, ktorý vyústi do niečoho zlého. Keby chcel, pokojne ma aj zabije. Cítila som to. Jeho myšlienky neboli o nič príjemnejšie. Hnev sálal okolo jeho tela.
"Musím odísť! Okamžite!"
"Sľúb mi, že mi neublížiš!"
"Zbláznila si sa?! Na toto nemám čas!" skríkol ešte nahnevanejšie.
"Povedz to!" zakričala som to najhlasnejšie, ako som vládala.
"Neublížim! Len to otvor, ženská jedna nevystaná!"
Vybrala som kľúče z vrecka. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila smerom k nemu. Pozerala som sa priamo pred seba. Nevenovala som mu ani len pohľad. Keď som išla okolo neho, začula som, ako si niečo hundre popod nos. Jeho nozdry boli neustále rozšírené. Hnev prekypoval. Zastavila som sa pri bráne, aby som našla na zväzku kľúčov ten správny.
"Budem tu čakať ešte dlho?!" ozval sa nervózne spoza mňa. Cítila som jeho dych na mojich vlasoch. Ruky sa mi znenazdajky začali triasť. Musím vedieť, čo sa deje... Musím!
Otočila som sa a privrela oči. Odrazu začali zo zeme vyrastať liany a obtáčali sa okolo Aarona. Zviazali ho.
"Čo to, dopekla, robíš?" pozrel na mňa s hnevom v očiach.
"Povedz mi, čo sa deje! Inak neodídeš!"
"Dočerta! Okamžite ma pusti!"
"Nie!"
"Hneď!" kričal.
"Nie!"
Zareval na plné hrdlo. "Hneď!"
Zľakla som sa. Ustúpila som a narazila do bránky. Odrazu sa liany roztrhli a predo mnou stál ľadový medveď. Dychčal a ceril zuby. S roztrasenými rukami som sa snažila nájsť ten správny kľúč. Nedarilo sa mi to. Predsa len, s kľúčmi za chrbtom sa hľadá ťažko. A trasúce ruky mi nedopomáhali. Odrazu som ho spoznala podľa hmatu. Podlhovastý, so zúbkami na úplnom konci. Okamžite som sa otočila a snažila sa strčiť ho do zámku. Keď sa mi to konečne podarilo, rýchlo som bránu otvorila. Medveď zareval a postavil sa na zadné. Vykríkla som a zavrela oči. Odrazu som začula len dychčanie a dupotanie. Ušiel...
Otvorila som oči a videla som už len bielu bodku v lese. Vydýchla som. Odrazu som sa ocitla na zemi. Sedela som opretá o bránku a prerývane dýchala. Ešte stále som sa triasla. Na toto len tak nezabudnem...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Rose | Web | 12. července 2012 v 19:37 | Reagovat

OOOOOOO! O_O  Čo sa to deje???? Normálne šoky! Som neskutočne zvedavá na ďalšiu časť!!! Super to bolo :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama