DOČASNE POZASTAVENÉ!
Pracujem na niečom dôležitejšom, neskôr vás budem informovať! :)

Otázky na moju osobu prijímam tu ↓
Pýtajte sa, čo vám napadne :P Nevhodné otázky mažem ;)

Život so živlom - 4.kapitola - Boj o jedinú nádej - 4.časť

13. července 2012 v 15:00 | Teryii |  Život so živlom
K tejto časti odporúčam:

Zavrela som oči a nadýchla sa. Zacítila som jeho vôňu.
"Čo tu robíš?" spýtala som sa pokojne a bez strachu. Aspoň som tak chcela vyzerať. V mojom vnútri sa odohrávala vojna strachu a sebavedomia.
"Veď tu bývam," odvetil.
"V tomto dome si len úbohý pes, pokojne som ťa už dávno mohla vyhodiť."
"To by si neurobila," usmial sa víťazoslávne.
"Ty si naozaj myslíš, že som až taká padavka?" vstala som z gauča, otočila sa a pozrela mu priamo do očí.


Stál tam v čiernych rifliach a tričku, ktoré rysovalo jeho svalnaté telo, čo malo vyplašiť každého nepriateľa. No ja... Ja som mu nevedela odolať. Jeho modrasté oči na mňa ešte stále pozerali. Snažil sa vyzerať drsne, no po chvíli sa mu v tvári objavil aj strach. Ale prečo?
"Nie, nemyslím," odpovedal po niekoľkých sekundách.
"Aspoň niečo dobré, čo si o mne myslíš, však?" opýtala som sa nahnevane a vzala raňajky zo stola. Vybrala som sa do kuchyne a snažila sa netriasť. So zlosťou som položila tanier a pohár na kuchynskú linku. Skoro som to všetko rozbila. Mala som chuť to do neho hodiť. Za pár sekúnd som sa ocitla na schodoch do mojej izby. Snažila som sa zavrieť dvere, keď sa v nich odrazu zjavila jeho ruka. Pritlačila som ju o zárubňu s dverami.
"Nechaj ma na pokoji!" kričala som.
"Sarah, otvor!"
"Bol si moja jediná nádej, môj jediný naozajstný kamarát! Čo sa s tebou stalo? Prečo si ku mne taký hnusný?"
"Sarah, otvor! Ja ti to vysvetlím!"
"Ja nechcem počuť iba výhovorky! Chcem pravdu!"
"Čo myslíš? Čo chcem ja? Chcem pravdu, chcem spravodlivosť, chcem sa s tebou porozprávať! Chcem..."
Odrazu zmĺkol.
"Čo chceš?"
Neodpovedal.
Aaron, znova ma chceš nahnevať?!
Ticho.
Teba to musí nesmierne baviť!
Odrazu sa nesmelo ozval: "Sarah, ja... Ja chcem teba..."
Zatmelo sa mi pred očami. Dobre počujem?
"Otvor, prosím!" naliehal.
Prestala som tlačiť chrbtom do dverí. Pozerala som sa neprítomne von oknom. Pomaly som sa priblížila k posteli a sadla si na ňu. Všetko to spôsobilo to prekvapenie a zmätenosť, no zároveň radosť...
Čo to má znamenať, Aaron?
Dvere sa pomaly otvorili. Stál tam. A nevydal ani slovka. Sklonil zrak.
Odpovieš mi? Sú to len tvoje pobúrené hormóny? Alebo je to naozaj pravda, že ma chceš?
"Je to pravda," ozval sa potichu.
Stále tam len tak stál. Ani sa nepohol. Iba jeho nozdry sa rozširovali pod tlakom nového vzduchu, ktorý vdychoval a vydychoval kvôli prerývanému dychu. Bol nervózny. Videla som to na ňom. Bože, čo sa to deje? Najprv ma chcel zabiť a teraz... Pomyslela som si.
Nechcel som ťa zabiť...
Ako to môžem vedieť?! Zmizol si len tak... Bez ospravedlnenia. Bez ozvania. Bez strachu...
Áno, bol som k tebe hnusný, uznávam.
Hnusný? Veď si mi chcel ublížiť! A to len kvôli hlúpej bránke a kľúčom! Čo by si urobil, keby som ti neotvorila? Privrela som oči a snažila sa na to nemyslieť. "Nie. Chcel si ma zabiť. Neuvedomoval si si, čo robíš. Podľa mňa si ani nepamätáš, čo sa odohralo. Je to tak?" spýtala som sa so slzami v očiach. "Ja som len chcela vedieť, čo sa deje. Mala som o teba strach. A ty si sa mi začal vyhrážať! Čo si mám o tom myslieť?!"
"Sarah, ja..."
"Nič nehovor. Posral si to."
Aaron sa znova zadíval do zeme a prehrabol si vlasy s privretými očami. Vedela som, že toto bolo to, čo nechcel počuť. Ale bolo mi to jedno. Tentoraz k nemu nebudem taká milá... Môže si za to sám.
"Sarah, nastal problém. Potrebovali ma! Nebolo to len tak! Musel som odísť!" bránil sa.
Zdvihla som ruku na znak, aby zastavil príval slov. Stíchol.
Odíď.
Aaron zdvihol pohľad ku mne. Bol zastretý. Nemala som silu. Silu pozrieť sa mu do očí. Silu dýchať. Silu počúvať ho. Chcela som byť sama. Žiadne klamstvá, žiadne vymýšľanie, žiadne výhovorky...
Ľahla som si na posteľ. Zatvorila som oči. Počula som svoj dych a cítila jeho vôňu, vonku začalo pršať. Kvapky stekali po okne, blesky osvetľovali izbu, hromy sa ozývali široko-ďaleko. Začula som kroky. Otvorila som oči, aby som zistila, čo sa deje. Myslela som, že mieri ku mne. Bol to omyl. Iba zbožné prianie... Odišiel.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Rose | Web | 13. července 2012 v 17:23 | Reagovat

ach! to bolo super! joj to bolo tak... sladké a smutné a....proste bomba :-D
aj ja už mám pokračovanie poviedky tak keď chceš tak sa príď pozrieť... :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama