DOČASNE POZASTAVENÉ!
Pracujem na niečom dôležitejšom, neskôr vás budem informovať! :)

Otázky na moju osobu prijímam tu ↓
Pýtajte sa, čo vám napadne :P Nevhodné otázky mažem ;)

Cez prekážky je to ťažšie - 1.časť

15. září 2012 v 11:04 | Teryii

Táto poviedka obsahuje vymyslené názvy ulíc a aj mien. Nič sa nestalo v skutočnosti.
Poviedku som písala do zborníku, ktorý vymyslela BaraCornellia.
Poviedka bude musieť byť rozdelená na viacero častí, pretože je veľmi dlhá a do jedného článku sa nezmestí.

"Takže si naozajstný detektív?" opýtala sa ma s prekvapením v hlase.
Prikývol som.
"Vždy som túto prácu obdivovala," usmiala sa a odpila si z espressa, ktoré jej pred chvíľou doniesli.
"Ja tiež, no nie je to také ľahké, ako si každý myslí," vysvetlil som jej.
Súhlasne pokývala hlavou a snažila sa ochladiť si kávu pravidelným fúkaním po jej hladine.
Pozeral som sa na jej tvár. Každý si ako prvé všimne ostré črty, ktoré jej dodávali ženskosť. No keď som sa zapozeral bližšie, zbadal som maličké pehy, ktoré vytvárali jej zeleným očiam šibalský nádych. Pehy nebolo poriadne vidieť, pretože ako každá žena mala na tvári veľa mejkapu. Asi sa za nich hanbí, pomyslel som si. Vlasy mala zviazané do úhľadného vrkoča, ich tmavohnedá farba zvýrazňovala farbu očí. Maličký nos a plné pery vytvárali zvláštny kontrast, no všetko k sebe dokonalo pasovalo.
"Prečo sa na mňa tak pozeráš?" usmiala sa neisto. "Niečo je zle?" spýtala sa síce nepriamo, no ja som presne vedel, na čo myslela.
"Nie, nie. Vôbec. Pristane ti to," usmial som sa a čakal na jej reakciu.
Keby nemala na tvári mejkap, videl by som červené líčka, ktoré by sa zaliali rumencom. Vedel som, že som jej polichotil. Asi sa často nestretáva s takýmito pochvalami. Tak ako mi to raz povedala ona sama: Mužov nemá veľmi v obľube. Smial som sa tomu, keďže sa so mnou stretávala skoro každý deň, v tej istej kaviarni a v rovnakom čase.
Stretli sme sa tu v osudný deň, keďže som mal vážny prípad a v tejto kaviarni som si vždy vedel od práce oddýchnuť. Potreboval som si zresetovať hlavu, tak som sa sem vybral na rannú kávu. Prisadla si ku mne, že vraj či som v poriadku. Asi to vtedy bolo na mne dosť vidieť. Bol som mimo, pretože ten prípad mi fakt vŕtal v hlave a nevedel som sa z toho vymotať. Naozaj mi pomohla. Ani nevedela ako.


Odvtedy sa tu každé ráno stretávame pri rannej káve a rozprávame si zážitky. Ja o prípadoch, ona o práci spisovateľky. Rozprávala mi o tom, ako by rada vydala svoju vlastnú knihu a vie, že sa jej to nikdy nepodarí. Nemá na to peniaze, keďže nepochádza z bohatých pomerov. A samozrejme dodala, že určite nie je dobrá spisovateľka. No ja som ju povzbudil v písaní a odvtedy ju tu každé ráno vídavam s notesom a perom v ruke.
Dnes som do kaviarne výnimočne nemal prísť, no na poslednú chvíľu mi zrušili jeden prípad (že vraj tam poslali Derecka), tak som sa na to vykašľal a prišiel sem. Keď som ju dnes uvidel, pocítil som zvláštny nával pozitívnych pocitov. Nevšímal som si ich. Sústredil som sa iba na ňu. Oznámila mi, že jej príbeh sa blíži ku koncu. Už jej chýba len pár strán. Potešil som sa, pretože som s ňou veľmi rád zdieľal jej radosť. Páčilo sa mi, ako o tom príbehu rozpráva, ako ho opisuje do posledného detailu. Inšpirovala sa mojou prácou, a preto mi to prirástlo bližšie k srdcu. Detektívka, ktorú píše, je naozaj dobrá a dúfam, že sa jej ju podarí vydať aj v knižnej podobe.
"Alex, ja si to nemyslím," zahanbene sa usmiala a vzápätí dodala: "No ďakujem."
"Neďakuj. Za pravdu sa neďakuje," žmurkol som na ňu.
Vtom mi začal zvoniť telefón. "Prepáč," pozrel som sa na ňu ospravedlňujúcim pohľadom a zdvihol hovor.
"Alex? Kde si?" ozval sa v telefóne Dereckov hlas.
"V kaviarni. Prečo?" spýtal som sa, no tušil som, že sa niečo deje. Dereck by mi len tak nevolal.
"Ten prípad, ktorý ti dnes ráno zrušili, ti práve vrátili," oznámil mi a hneď dodal: "Príď do parku, šéf mi povedal, že ti mám zavolať. Musíš to vidieť."
"Čo sa deje?"
"Vražda. Ešte zatiaľ nevieme, kto je obeťou. No to by nebolo to najlepšie," povedal a ja som sa nad tými jeho zmyselnými vetami pousmial. "To, čo zanechal po sebe vrah...to je to najlepšie," dokončil myšlienku a rýchlo pokračoval: "Alex, teraz nie je čas na vysvetľovanie, šéf potrebuje nás oboch. Okamžite sem musíš prísť. Park na Teneryho ulici. Čakám ťa," dopovedal a zložil.
Ani mi nedal možnosť na protestovanie! No aj tak by som protestovať nemohol...
"Kristen, ja už musím ísť. Práca volá," žmurkol som na ňu.
"Chápem. Držím palce. A veľa šťastia pri riešení prípadu," usmiala sa a so skúmavým pohľadom miereným na mňa si odpila z kávy.
"Ďakujem. Tak zajtra," rozlúčil som sa a vyšiel z kaviarne.
Dopekla. Neznášam túto robotu, pomyslel som si a nasadol do služobného auta.
"Kvôli tomuto ma šéf volal?" odfrkol som si, keď som si prezrel miesto činu a mŕtvolu.
"Alex, je to naša robota. Nechápem, čo ti na tom tak prekáža," pokrútil nado mnou hlavou hnedovlasý Dereck.
"Tá robota," odvrkol som a podišiel k mŕtvole. "Koľko mala rokov?"
"Dvadsaťdeväť. O pár dní by mala tridsať," odvetil a ukázal na rany nožom, ktoré boli rozmiestnené po hrudníku. "Trinásť rán po vpichnutí nožom. Trinásť, chápeš? Vrah sa musel veľmi nudiť," poznamenal a ja som sa zasmial.
"Dereck, ty vieš človeka rozosmiať vždy. Aj v tej najnevhodnejšej chvíli."
"No a čo? Je to asi pravda, keďže po sebe zanechal aj stopy," povedal a objasnil mi to: "Vôbec si na odtlačkoch nedal záležať. Sú všade! No nôž zmizol," pokrútil nad tým hlavou.
"Tak to už máme vyriešený prípad," žmurkol som na neho a znova sa zadíval na mŕtvolu ženy predo mnou.
Blond vlasy a bledá pokožka boli prvé veci, ktoré som si na nej všimol. Bola oblečená ako tie dámy vystrihnuté z módnych časopisov. Biela blúzka, hnedý svetrík, krémová sukňa, čierne topánky s malým opätkom... Nie je to škaredé káčatko. Je sympatická. Určite už mala nejakého priateľa.
Cez diery v blúzke, ktoré tam zostali po noži, som uvidel rany na hrudníku, ktoré vyzerali naozaj škaredo. Okolo rán sa vytvorili veľké krvavé stopy, takže biela blúzka nabrala červenkastý nádych.
Nebola to práve najpríjemnejšia smrť, pomyslel som si a vtom som niečo zbadal.
"Vidíš to, čo ja?" opýtal som sa Derecka v návale zvedavosti.
Znova som sa bližšie pozrel na ruku mŕtvej ženy. Uvidel som krvavé ranky, ktoré vyzerali ako písmo.
"Dereck!" pripomenul som sa mu, aby sa už ku mne konečne obrátil. Bol ako zasnený. Čo sa s ním deje, dopekla? pomyslel som si a dúfal, že konečne upriamim jeho pozornosť na túto záhadu.
"Hm?" opýtal sa neprítomne, aby som nenadával na to, že neodpovedá.
"Pozri sa aspoň raz aj tu!" napomenul som ho a ukázal na ruku ženy.
"Jasné, jasné," odfrkol si a pozrel sa na miesto, ktoré som mu ukázal. "Čo to je?" uvidel som úžas v jeho hnedých očiach.
"Neviem," odvetil som a pomaly som začal v rankách spoznávať aj slová. "Myslíš si, že ma dobre... hm, vieš prečítať to posledné slovo?" spýtal som sa Derecka.
"Nie," pokrútil hlavou.
"Poz...poznáš? Je to ´poznáš´, nie?" obrátil som sa na neho.
"Áno, máš pravdu," pritakal Dereck.
"Zvláštne. Niečo mi to pripomína," zamyslel som sa.
"A čo?"
"Neviem," pozrel som na neho bezmocne.
"No, to je škoda," pokrčil ramenami a dodal: "Ten odkaz je strašidelný. Čo tým chcel básnik verzus vrah povedať?" spýtal sa presne tú otázku, ktorú som nechcel počuť.
"A čo ja viem? Treba to zistiť," zahľadel som sa znova na zvláštny odkaz a čudoval sa nad jeho významom. "Povedz kolegom, nech to tu ešte raz prehľadajú. Nechápem, prečo si nevšimli tie písmená vyrezané na ruke! A nezabudnite zistiť identitu obete! Čudujem sa, že ste to doteraz nezistili," pokrútil som hlavou a ešte dodal: "Padám odtiaľto, nemám na nič chuť."
"To je preto, že nevieš prísť na význam tých slov, čo?" podpichol ma Dereck.
"Dereck, sklapni!" odvetil som a vykročil k autu.
"Čo je? Nemám pravdu?" kričal za mnou a smial sa.
Bol tu celý čas a nič si nevšimol! A on ma bude buzerovať, debil jeden! pomyslel som si a nahnevane nasadol do čierneho Audi...
"No čo? Ako dopadol prípad?" usmiala sa na mňa Kristen a medzitým zložila notes, aby mohla čašníčka položiť kávu na stôl.
"Je to všetko čudné," pokrčil som plecami a vyrozprával jej to, čo sme videli s Dereckom na mieste činu.
"Hm, ten vrah je prefíkaný," zamyslela sa a nasypala si cukor do kávy. "Chceš aj ty?" spýtala sa ma.
"Nie, nie. Ja iba mlieko," usmial som sa a vlial si ho do čierneho nápoja, ktorý mi mal dodať potrebnú energiu, pretože som v noci veľa nenaspal. Znova mi ten prípad vŕtal v hlave a tie čudné slová boli jednoducho všade.
"Čo si myslíš? Ozve sa vrah znova?" opýtala sa ma po dlhšej chvíli.
"Neviem, ale mám taký pocit, že toto nie je jeho posledné slovo," nadvihol som obočie a vzdychol som si. "Večer som nevedel zaspať, tak mi to vŕtalo v hlave! Toto na mojej práci neznášam," vyslovil som svoj názor nahlas.
"Verím ti. Nemám rada pocit, keď som unavená," usmiala sa na mňa a odpila si z kávy.
"To ani ja," zdieľal som jej názor. "No ale dosť o mojej práci. Zmeňme tému. Ako sa ti darí? Dopísala si už detektívku?" vyzvedal som.
"Áno, včera som úspešne ukončila poslednú kapitolu aj epilóg. Som šťastná, že sa mi to podarilo dokončiť. Ani si nevieš predstaviť ako," zasmiala sa.
"Tak ako ja, keď vyriešim nejaký prípad?" zažartoval som.
"To neviem, no moja radosť je nefalšovaná. Včera som dokonca stihla celý príbeh prečítať, aby som opravila posledné chyby a mohla to vydať. Pokiaľ sa mi to podarí," jej hlas odrazu zosmutnel.
"Neboj sa, určite ti to vydajú. Takúto dobrú knihu som už dávno nečítal," žmurkol som na ňu a snažil sa ju rozveseliť.
Usmiala sa.
Podarilo sa.
"Ďakujem."
"Už toľko neďakuj. Ja mám vždy pravdu," zasmial som sa a ona so mnou.
"Ja len... pochop. Nemám peniaze. Ako to všetko zaplatím?" spýtala sa zarmútene.
"Skús si nájsť také vydavateľstvo, ktoré by za teba vzalo všetku túto zodpovednosť. Myslím, že v tejto dobe je to možné," presvedčil som ju a ona pristala.
"Tak fajn, pokúsim sa," usmiala sa, rýchlo dopila kávu a zbalila si veci. "Prepáč, musím utekať, práca volá."
Zasmial som sa nad tým, že používa moje frázy. "Dobre, nebudem ťa zdržiavať. Ahoj," odvetil som a zakýval jej, keď vychádzala z kaviarne.
Práca? Aká práca? Veď povedala, že príbeh už dokončila, zamyslel som sa a zamiešal si kávu. Možno si išla obzrieť tie vydavateľstvá. Určite je nedočkavá, usmial som sa.
Poobzeral som sa po kaviarni. Bolo tu pár podnikateľov, ktorí si pri kávičkách rozprávali o podieloch svojich ziskov a chválili si značkové oblečenie. Machri, odfrkol som si. Uvidel som taktiež pár žien, ktoré sem chodievali každé ráno, tak ako ja s Kristen. Pozrel som sa k barovému pultu. Zdá sa mi to alebo tá čašníčka na mňa po celý ten čas hľadí? Čiernovláska na mňa zazerala s jej modrými očami a premeriavala si ma. Mám pravdu. No čo odo mňa chce, dočerta? pomyslel som si a namiesto pozerania na ňu som si radšej odpil z kávy. Och, tak by mi padlo pár minút spánku, pretrel som si oči a zívol si.
"Unavený?" ozvalo sa nado mnou.
Strhol som sa a zbadal tú čiernovlasú čašníčku. To snáď nie, pomyslel som si a snažil sa vyzerať normálne. "To až tak vidno?" usmial som sa unavene.
"No áno. Vždy, keď sa na vás pozriem, tak máte buď neprítomný pohľad, alebo kruhy pod očami," objasnila mi.
Ďakujem za kompliment, povedal som si v duchu ironicky a otočil sa na ňu: "Túto noc som poriadne nespal, to preto som unavený."
Pozrela na mňa skúmavým pohľadom a opýtala sa otázku, ktorú nemám veľmi rád: "Kde pracujete?"
A načo ti to je vedieť? Chcel som jej nahnevane odvrknúť, no keď som uvidel, ako si oproti mne sadá, vedel som, že teraz už nemám šancu ujsť.
"Robím detektíva," ozval som sa znudene.
"Aha. Je to ťažká robota, to vám verím," pritakala.
Super, už len ty mi o tom niečo hovor.
"Je," ozval som sa. "Vám sa vaša práca páči?"
"Nie je moja vysnívaná, no nesťažujem sa. Bez peňazí sa žiť nedá," pokrčila ramenami.
Prikývol som.
Prečo sa mi snaží dostať pod kožu? Čo má za lubom? Zišlo mi na um a nevedel som sa sústrediť na jedinú vec, ktorá mi chodila po rozume celý čas. Útek.
"Vídavam vás tu každé ráno s Kristen. Ste asi dobrí kamaráti, však?" usmiala sa a čakala na odpoveď.
Prečo by som jej mal hovoriť o takýchto veciach? Načo to potrebuje vedieť?
"Dalo by sa to takto povedať. Spoznali sme sa tu a celkom dobre spolu vychádzame," odpovedal som nezainteresovane.
"Ja poznám Kristen len rok. Hovorila mi, že chodí do tejto kaviarne odvtedy, čo skončila vysokú školu. Bolo to pre ňu ťažké, no čudujem sa, že sa ešte nikde nezamestnala. Stále píše iba tie svoje romány a na nič iné nemyslí. Kde získa peniaze? Veď nemôže žiť iba z písania kníh, nie?" opýtala sa starostlivo a ja som zostal v pomykove.
"Nevedel som, že ma vyštudovanú vysokú školu..."
"Áno, pred pár rokmi ju dokončila. Nevedela si nájsť dobrú prácu, tak sa vrhla na písanie," objasnila mi. "No teraz si už konečne našla čas aj na ňu," zasmiala sa a dodala: "Chce sa zamestnať v neďalekej banke. Má pracovný pohovor, preto musela teraz odísť," žmurkla na mňa a zahryzla si provokatívne do pery, keď si ma premeriavala.
Pozeral som sa na jej tvár a videl som, že to, na čo myslí, nie je práve to najsvätejšie.
"Takže banka? Zvláštne, nikdy by som to na ňu nepovedal," usmial som sa a dopil kávu.
"To ani ja," zasmiala sa, no vzápätí zvážnela a povedala: "Počula som o vražde tu neďaleko. Viete už, kto je vrah?"
"Nie. Dokonca aj identita obete je zatiaľ neznáma. Pravdepodobne je to vrah zo zahraničia, pretože ho asi nemáme v našej databáze."
"Zaujímavé. Bude to ťažšie, ako ste čakali, však?" usmiala sa a dodala: "Len aby vás vrah ešte neprekvapil..."
"Hádam sa to nestane," zaprial som si.
"Mimochodom, som Christina," podala mi ruku.
"Teší ma, som Alex," predstavil som sa a usmial sa.
"Alex. Hmm, toto meno som už dávno nepočula, no páči sa mi," nasadila príjemný tón a znovu si ma premeriavala. Potmehúdsky úsmev na jej perách sa mi nejako nepozdával.
"Ehm," zahľadel som sa jej do očí, "ďakujem za príjemný rozhovor, no musím ísť. Práca nepočká. Pekný deň," pozdravil som sa, položil jej na stôl peniaze za kávu a odišiel.
"Och môj bože," zašomral som si pod nos, keď som vychádzal z kaviarne. Nasadol som do auta a snažil sa dostať čo najrýchlejšie domov. Dereck sa mi zatiaľ neozval, asi nie je nič nové, na čo by prišli. Nečudujem sa, keďže všetci boli včera ako zaspatí. Hlavne Dereck. Bol myšlienkami niekde inde a to ma vie najviac naštvať. Niečo od neho žiadam a on ma ignoruje! Bože, banda lenivcov...
Konečne som uvidel môj dom. Zaparkoval som auto pred garážou, keďže viem, že o chvíľu budem musieť znova niekde vyraziť a neoplatilo by sa ho zaparkovať do nej. Odomkol som dvere a vošiel dnu. V dome bolo príjemne, cez stiahnuté žalúzie sem aspoň nepražili jarné slnečné lúče. Vyzliekol som si čiernu koženku a zamieril do kúpeľne. Odmalička som bol učený k čistote, a preto som si zvykol vždy umývať ruky. Pozrel som sa do zrkadla visiaceho predo mnou. Zelené oči po mame, ktoré sa skrývali pod ofinou, vyzerali unavene. Nos medzi nimi som mal pekne tvarovaný, genetika môjho otca sa nezaprie. Plné pery sa mi vynímali na tvári spolu s mužnou čeľusťou. Polodlhé čierne vlasy, ktoré mi lemovali tvár, trčali na všetky strany. Nemal som chuť si ich upravovať. Radšej som si opláchol tvár, nech aspoň trošku naberie farbu. Zamieril som do kuchyne, kde som z chladničky vytiahol pivo. Kašlem na to, je nealkoholické a aj tak sa Dereck doteraz neozval... Povedal som si a sadol si na gauč. Odpil som pár glgov z plechovky a poobzeral sa po byte. Je tu neporiadok, pomyslel som si, no viac som sa nad tým nepozastavoval. Nemám rád upratovanie. Hlavne v dome je toho strašne veľa na upratovanie. Môj dom síce nie je veľký, no nepatrí ani medzi tie najmenšie. Som strašne rád, že nejaké bývanie mám, no naozaj by ho bolo treba raz za čas aj upratať. Oprel som si hlavu o stenu a pretrel si oči. Ani som nevedel ako a zaspal som...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 BaraCornellia | Web | 25. září 2012 v 7:57 | Reagovat

Ahojky~! Píšu ze školy... Nějak není čas.
Omlouvám se, ale tvořený sborníku se bohužel protáhne. Já bych na tom už ráda pracovala, ale odevzdali mi pouze tři lidé - včetně tebe...
Sborník bude, jen to bude trvat déle, než jsem očekávala. Ach jo :)
Udělám nějakou práci na hodinu, a pak si přečtu tvoji povídku :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama