DOČASNE POZASTAVENÉ!
Pracujem na niečom dôležitejšom, neskôr vás budem informovať! :)

Otázky na moju osobu prijímam tu ↓
Pýtajte sa, čo vám napadne :P Nevhodné otázky mažem ;)

Cez prekážky je to ťažšie - 2.časť

15. září 2012 v 11:07 | Teryii
Dočerta! Pomyslel som si, keď som otvoril oči a zahliadol hodinky. Svietilo na nich číslo štrnásť, dvojbodka a desiatka. Spal som asi päť hodín. No ako náhle som zdvihol hlavu, znova som si musel zahrešiť. Krk som mal strašne stuhnutý a pobolieval ma. Pomaly som sa snažil postaviť. Trochu sa mi zatočila hlava, no po pár sekundách som už stál pevne na nohách a snažil sa dostať k telefónu, ktorý ležal na kuchynskej linke po tom, čo som ho tam ráno pri vyberaní piva položil. Hneď, ako sa mi na ňom rozsvietil displej, ma zamrazilo. Päť neprijatých hovorov a dve správy. Super! Prebehlo mi hlavou a rýchlo som skontroloval správy.
Alex, okamžite príď na Mahonyho ulicu! Potrebujeme ťa tu. Ďalšie vraždy. Dereck
Pozrel som sa na čas prijatia. Prišla mi o dvanástej. Otvoril som ďalšiu.
Kde si, dopekla? Šéf ťa zabije! A potom mňa! Švihni si! Čakám ťa tu už hodinu! Dereck
Túto mi poslal o jednej. Samozrejme, že aj tie neprijaté hovory boli od neho. Jeden som mal dokonca od šéfa. Tak toto bude prúser! No aspoňže sa to stalo tu poblíž, pomyslel som si a rýchlo si obliekol koženku. Je to zvláštne. Prečo napísal ´ďalšie vraždy´? Hádam sa ich stalo viacero naraz? Čudoval som sa. Medzitým som zamkol a vykročil po chodníku k autu.
"Dobrý deň, pán sused!" ozvalo sa predo mnou.


Dopekla! Čo zase? prebehlo mi hlavou. Pozrel som sa ponad auto a zbadal moju staršiu susedku, ktorá stála za plotom a snažila sa o konverzáciu, o ktorú som teraz vôbec nestál.
"Dobrý deň, pani suseda, ako sa máte?" usmial som sa. Medzitým som otvoril dvere na aute a oprel sa o ne.
"Výborne. A čo vy?" spýtala sa.
"Dá sa to zvládnuť," odvetil som slušne, aj keď som nemal najmenšiu chuť jej odpovedať.
"Počula som, že sa v meste množia záhadné vraždy," naznačila so strachom v očiach.
"N-no," zakoktal som sa, "je to pravda."
Suseda vie viac než ja? pomyslel som si, no vzápätí ma znova vyrušila jej otázka.
"Viete už, o čo ide?" pozrela na mňa skúmavým pohľadom.
"Zatiaľ nie," pokrčil som plecami.
"No tak to je teda zlé. Hádam sa v našom okolí nič nestane," strachovala sa a dodala: "Nechcem zametať mŕtvolu z chodníka..."
Keby som tú pani nepoznal už dobrých desať rokov, pokrútil by som nad tým hlavou. No teraz som sa iba v duchu zasmial a nečakane ukončil rozhovor: "Prepáčte, no musím ísť. Prípad," objasnil som jej, keď som uvidel neistý pohľad a nasadol do auta. "Dovidenia," pozdravil som sa cez otvorené okno a zamieril na Mahonyho ulicu...
"Kde si bol, Alex? Myslíš si, že sa môžeš vyvaľovať, zatiaľ čo ja sa tu snažím vyriešiť prípad?!" vynadal mi Dereck skôr, ako som sa pokúsil obhájiť.
"Prepáč, zaspal som. V noci som nevedel spať, tak ma zmohla únava."
"Ospravedlnenie sa neprijíma. Máš si dávať pozor. Dobre si vedel, že sa niečo môže stať," upozornil ma.
"Ospravedlňujem sa! Počuješ?" odvrkol som mu nevrhlo a vošiel do bytu, kde sa stala vražda.
"Dúfam, že to bolo prvý aj poslednýkrát, čo sa niečo také stalo. Mne to až tak neprekáža, len sa modli, aby aj šéf zdieľal podobný názor," pripomenul mi a podišiel ku mne. "Spisovateľka Katherine MacClonová. Zavraždená trinástimi bodnými ranami do chrbta. Zvláštne, však?" okomentoval miesto činu a čakal na moju reakciu.
"Trinásť bodných rán? Však to nesúvisí s tou predošlou vraždou?" spýtal som sa zúfalo.
"No, pravdepodobne áno," pokrčil Dereck plecami a vykročil k mŕtvole. "A vieš čo je najlepšie? Toto nie je to posledné, čo vrah plánoval. V tom istom čase sme zaznamenali vraždu aj na Hodwardovej ulici."
"V tom istom čase?"
"Áno. A to je to, čo som ti chcel oznámiť už pred hodinou. Vtedy, keď som ti volal. Lenže pán Vyťažený mi nezdvihol telefón," zdôraznil hlavne tú novú prezývku, ktorú pre mňa teraz vymyslel.
"Už som sa ti za to ospravedlnil, tak ma prestaň stále buzerovať, dobre?" odvrkol som mu nahnevane a spýtal sa na druhú obeť: "Čo sa dialo na Hodwardovej ulici? Bol si tam?"
"Áno, je to tu neďaleko. A zistil som jednu zásadnú vec. Tá žena bola zavraždená dobodaním. A hádaj, koľko bodných rán mala!"
"Len mi nepovedz, že trinásť!" zostal som prekvapený.
Prikývol s potmehúdskym úsmevom. "Vidno na tebe tie roky praxe. Chápeš aspoň trochu súvislosti," robil si zo mňa srandu.
"Zabávaš sa dobre?" pozrel som sa na neho prísne a Dereck stíchol.
"Fajn, prepáč," prevrátil oči a pokračoval: "Zvláštne na tom je, že sa to stalo v tom istom čase a všetky naše tri obete boli zatiaľ zavraždené nožom. Samozrejme, netreba zabudnúť na to najdôležitejšie. Každá z nich mala trinásť bodných rán. Takže je to podľa mňa ten istý vrah. Toto nemôže byť náhoda," skonštatoval.
"Máš pravdu," prikyvoval som. "Inak, zistil si, kde bola tá obeť z Hodwardovej ulice zamestnaná?"
"Pracovala v banke ako úradníčka," odvetil s prehľadom.
"Viac sa to zamotať nemohlo?" pokrútil som nad tým hlavou a snažil sa z toho všetkého spamätať.
"Ale mohlo. Každý prípad sa zdá byť zo začiatku šialene komplikovaný, no ty vieš, že na to nakoniec prídeme," potľapkal ma povzbudivo po ramene a dodal: "No vieš, čo mi najviac vŕta v hlave? Ako mohol byť vrah na dvoch miestach naraz?"
"Myslíš, že sú dvaja?"
"Musia. Pochybujem, že by sa vrah vedel rozpoliť," zažartoval a dodal: "No tak, Alex, hádam nestrácaš schopnosť spájania súvislostí!" zasmial sa.
"Dereck, ty asi nikdy neprestaneš!" buchol som ho do ramena s päsťou a vypochodoval z bytu.
"Spisovateľka a úradníčka v banke. Čo nám tým chcú vrahovia povedať?" spýtal som sa Derecka.
"To neviem, no tentoraz nám ponúkli ťažkú hádanku," odvetil a vydali sme sa na obhliadku druhého bytu...
"Alex, dúfam, že sa toto už viackrát nestane!" zaznel mi v telefóne šéfov hrubý hlas.
"Ospravedlňujem sa, zaspal som."
"Lepšiu výhovorku nemáš?"
"Naozaj som zaspal. Cez noc som toho veľa nenaspal, a preto ma zmohla únava," odvetil som síce nepresvedčivo, no aspoň som mu neklamal.
"A kde si bol cez noc, že si veľa nenaspal?" dobiedzal šéf.
"Nemohol som zaspať kvôli tomu prípadu. Neustále mi vŕta v hlave ten odkaz vyrytý do ruky prvej obete."
"Vieš čo? Nezaujíma ma, prečo si nevedel zaspať, no snaž sa, aby som nemal dôvod ťa vyraziť! Toto nie je prvýkrát, čo mám s tebou problémy, Alex. Nechcel by som prísť o svojho najlepšieho detektíva."
Srdce sa mi na pár sekúnd zastavilo, no vzápätí som začul iba šéfov pozdrav a koniec hovoru.
"Tak toto je snáď zlý sen!" zamrmlal som si pod nos a snažil sa zachovať si chladnú hlavu.
"Pokoj, Alex. Šéf si ťa nenechá ujsť len tak. Si najlepší z najlepších a to už je čo povedať," zasmial sa Dereck a zapozeral sa do jedálneho lístku. "Hmm, čo tak pečené kurča?"
"Dereck, ty žiješ naozaj zdravo!" zasmial som sa, no nejako som sa tým nezaoberal.
Zvykol som si na Dereckove chúťky, keďže sme vďaka práci už viac ako 3 roky partneri. Dalo by sa povedať, že je mojím najlepším priateľom, hoci som ich predtým, ako som sa zamestnal, mal veľa. Odvtedy mám na priateľov málo času a väčšinou ho trávim s Dereckom, takže mi takpovediac prirástol k srdcu. Spoznávali sme sa iba prvých pár mesiacov, keďže mi za ten čas povedal o sebe všetko, čo mu len prišlo na um. Veľmi rád rozpráva, a tak to pre neho nebol žiadny problém. Viem o ňom skoro všetko, možno mu uniklo iba pár detailov, takže sa môžem pýšiť tým, že poznám celý jeho životopis, rodokmeň a zoznam šialeností, ktoré vyviedol. No vždy sa mi páčilo, akú má povahu. Je to mierny flegmatik, vie sa zabaviť, je plný humoru a má rád svoju prácu. Vo všetkom je veľmi vzorný a miluje pečené kurčatá. To viem už dávno. Preto ma veľmi neprekvapuje, že je vo svojich tridsiatich dvoch rokoch trošku obézny, no rád si aj zacvičí, takže keď potrebuje zhodiť nejaké kilá navyše, nemá žiadny problém. Nikdy som si z jeho postavy nerobil žarty a ani to nemienim robiť. Patrí to k jeho osobe a jednoducho som si na to už zvykol.
"Dereck, daj si čo chceš. Ja si dám len kávu," odvetil som po tom, čo som si prezrel obedové menu.
"Bože, Alex, nemusíš držať diétu! Mal by si niečo zjesť! V tej svojej čiernej koženke sa už začínaš strácať!" pokrútil nado mnou hlavou.
"Vďaka za kompliment," zasmial som sa a viac sa nad milými poznámkami od Derecka nepozastavoval. Neustále má nejaké výhrady voči mojej chudej postave. Myslí si, že nejem, a preto tak vyzerám. No zdedil som to po mame. Gény sa nezaprú.
Dereck na mňa sprisahanecky pozrel: "Máš smolu, žiadna káva. Dáš si so mnou pečené kura! Prosím vás!" zakričal na čašníčku, ktorá stála pri neďalekom stole a pratala ho.
"Áno?" obrátila sa a vtom som v nej spoznal čiernovlasú Christinu.
Podišla k nám a ako náhle ma zbadala, neodpustila si pozdrav: "Alex, rada ťa opäť vidím!"
Usmial som sa a hoci som ju nemal nejako v láske, odvetil som: "Aj ja teba."
"Vy sa poznáte?" spýtal sa Dereck.
"Áno, včera si ku mne Christina prisadla a rozprávali sme sa," objasnil som mu a vzápätí som sa zo slušnosti ozval: "Christie, toto je Dereck."
"Teší ma," podal si s ňou ruku.
"Chceli ste si niečo objednať?" usmiala sa na nás.
"Áno," odvetil Dereck a s tečúcimi slinkami nám objednal dve pečené kurčatá a dve nealkoholické pivá.
"Super výber," žmurkla na nás a zasmiala sa: "Ako praví chlapi."
Zasmiali sme sa s ňou a potom odišla s našou objednávkou do kuchyne.
"Nevedel som, že balíš čašníčky," podpichol ma Dereck.
"Nebalím. Včera sa mi prihovorila, tak som sa s ňou dal do reči. Aj keď nie veľmi ochotne. Nemal som chuť."
"Ako vždy," zasmial sa a vzápätí prešiel na inú tému: "Tie včerajšie vraždy sú fakt zvláštne."
"To teda áno."
"No ako je možné, že sme ešte stále neprišli na to, kto sú vrahovia? Vražedná zbraň nikde, odtlačky všade a trinásť bodných rán u každej obete," pokrútil hlavou.
"Vrah prvej obete je pravdepodobne cudzinec. Nenašli sme v našej databáze jeho odtlačky. Bude to ešte ťažký oriešok," žmurkol som na neho a smutne dodal: "No takí vrahovia by nemali len tak behať po slobode. Musíme prísť na to, kto sú! Nemôžeme sa spoliehať na to, že už nikomu neublížia!" pripomenul som mu.
"Máš pravdu. No ako prídeme na to, kto to urobil? Príbuzných a kolegov sme vypočuli, dokonca som bol osobne aj za rodičmi obetí. Nikto nevyzeral podozrivo."
"Buď počkáme na chybu vraha, alebo prídeme na to sami. Nič iné nám nezostáva," povzdychol som si a zbadal, ako sa ku nám blíži Christina s ďalšou čašníčkou.
"Nech sa páči," povedala, keď podišla k nášmu stolu a položila pred nás dva taniere plné pečeného kurčaťa. Druhá čašníčka, ktorú som nepoznal, nám doniesla pivo.
"Dobrú chuť," zapriali nám obidve a usmiali sa na nás.
"Ďakujeme," opätovali sme im úsmevy a pustili sa do mastnej pochúťky, ktorú som nejedol minimálne niekoľko mesiacov...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama