DOČASNE POZASTAVENÉ!
Pracujem na niečom dôležitejšom, neskôr vás budem informovať! :)

Otázky na moju osobu prijímam tu ↓
Pýtajte sa, čo vám napadne :P Nevhodné otázky mažem ;)

Cez prekážky je to ťažšie - 4.časť

15. září 2012 v 11:10 | Teryii

"Samantha zistila, že tá zavraždená úradníčka pracovala v banke tu neďaleko. Mimochodom, včera večer ju vykradli," rozpovedal sa Dereck.
"Áno, viem o tom. Kamarátka mi to spomínala," odvetil som a spomenul si na dnešné ráno.
"Lúpežník musel veľmi dobre poznať toto prostredie, pretože si to namieril priamo k sejfom s peniazmi a kódy ani alarm mu nerobili problém. Pravdepodobne je to nejaký ich zamestnanec. No zaujímavosť je, že ho v banke zamestnali iba nedávno. A to na miesto našej obete, ktorú zavraždili spolu s tou spisovateľkou. A mimochodom, na jej tele a v byte sme našli odtlačky. A hádaj, komu patrili!"
"To naozaj netuším," ozval som sa.
"Christine Franerovej. Ona je vrahom bankovej úradníčky. Lenže zvláštne je, že Christina nemala žiadny motív na to, aby túto ženu zabila. Načo ju zavraždila? Veď pracovala ako čašníčka, mala prácu!" čudoval sa Dereck.

"Myslím si, že vrah ju použil na to, aby sme ho neodhalili. Človek, ktorý včera vylúpil banku, musí byť naša vrahyňa. Použila tieto vraždy na to, aby sa mohla pohodlne dostať do banky a zabezpečiť si dobrú budúcnosť. No načo zavraždila spisovateľku? A kto nahradil našu obeť v banke? Treba to zistiť!" naliehal som.
"Na tom už pracujeme. No je to ťažšie, pretože za sebou nezanechala žiadne stopy. Ani len jediný odtlačok. Iba čudné odkazy a nápisy na stenách. Dokonca aj na tom nápise si dala záležať. Určite to napísala nejakým štetcom, pretože žiadne DNA sme nenašli. Bola to iba Christinina krv," objasnil mi môj partner.
"A čo prvá obeť? Prečo ju Christina zavraždila?" spýtal som sa.
"Asi to bude tak, ako to naznačila Samantha. Christina sa uchádzala o miesto v tej vychytenej reštaurácii, no naša obeť ju zamietla. Pýtali sme sa na to zamestnancov. Vraj chcela majiteľka zamestnať nových čašníkov a videli Christinu, ako sklamane vychádza z jej kancelárie. Bolo očividné, že ju odmietla. Christie to nevydržala a v návale zlosti ju v parku neďaleko reštaurácie dobodala nožom. Pravdepodobne ju na to naviedla aj naša druhá neznáma vrahyňa, keďže sme na tele obete narátali trinásť rán nožom. A vieš, že každá ďalšia obeť ich mala taktiež trinásť. Musí to spolu nejako súvisieť, nie?" pokrčil Dereck ramenami.
Prikývol som. "Je to tak poprepájané, že ani ja sám to nechápem."
Dereck sa zasmial. "Tak to už je čo povedať, pán detektív!"
Buchol som ho do ramena, zahodil plastový pohár od kávy z automatu do najbližšieho koša a vykročil k svojej kancelárii. Vošiel som dovnútra a sadol si na stoličku pri stole. Dereck ma nasledoval a posadil sa oproti mne na menší gauč pre hostí. Vzdychol si a roztiahol sa na ňom.
"Prečo nemám vo svojej kancelárii taký gauč aj ja?"
"Pretože nie si taký dobrý detektív ako ja!" podpichol som ho a on sa zasmial.
"Donesiem si svoj," žmurkol na mňa a nalial si do pohára vodu, ktorá stála na menšom stolíku pri gauči. Vypil ju na jeden dúšok a zavrel oči.
V kancelárii bolo príjemné šero a aj keď sa už schyľovalo k večeru, žalúzie som mal zatiahnuté. Steny ladené do bielosivej a drevený nábytok odrážali to posledné svetlo zapadajúceho slnka, ktoré sa cez maličké škáry medzi žalúziami dostalo dovnútra kancelárie. Vychutnával som si ticho tohto priestoru, pretože za dverami kancelárie už takmer nikto nepracoval. Všetci pomaličky poodchádzali domov, iba tí najpracovitejší zostali. Celý deň sme s Dereckom skúmali podrobnosti každej vraždy, no až teraz sme dospeli k pár riešeniam, aj keď tie nám ešte nepomohli vypátrať našu vrahyňu. Čoskoro sa musí stať niečo, čo ju konečne odhalí! Verím tomu. Každý môj prípad bol niečím zvláštny, no niečo takéto som ešte nezažil. A to už je čo povedať, pretože nie som začiatočník. Mám za sebou už roky práce, ktorú naozaj milujem, hoci na ňu niekedy nemám náladu, no vždy ma prekvapovala tým, čo priniesla. Nikdy ma nenudila a cítim, že toto je to, čo som vždy chcel. Moja vysnívaná práca...
Dýchal som čerstvý a chladný vzduch, ktorý sa pomaly ťahal cez mierne otvorené okno do spálne. Hlavou mi prúdil vír myšlienok, kvôli ktorému som nevedel zaspať. Skoro každý večer skončí takto. Rozmýšľaním, kombinovaním, možnými riešeniami... Dnešný rozhovor s Dereckom nám objasnil pár vecí. Som rád, že sa nám to podarilo, pretože teraz som už bližšie k vyriešeniu. Vždy sa snažím prísť na to, ako sa to celé mohlo zohrať a kto je vlastne vrahom. Veď je to moja práca! No tentoraz som strašne nerozhodný, čo je pre mňa dosť neprirodzené. Neviem sa z toho vymotať, no odpoveď mi možno leží rovno pod nosom.
Otvoril som oči. Všade bola tma. Začínala mi byť trošku zima, a preto som sa viac zababušil do perín. Pozeral som sa na nočný stolík, na ktorom svietilo na hodinkách jedenásť hodín večer. Pretrel som si oči a znova sa vrátil k premýšľaniu nad prípadom.
Najprv prvá vražda. To nič nevysvetľuje. Vieme, aký je motív, poznáme aj vraha, takže je to uzavretá kapitola. Druhá a tretia vražda. Obidve v rovnakom čase. Jedna spisovateľka a druhá banková úradníčka. Následne smrť Christiny. To vysvetľuje vraždy v rovnakom čase. Boli dve, až na to, že jedna z nich zavraždila vlastného komplica. Takže zostáva iba jedna. Jedna žena, ktorá zabila úradníčku preto, aby si mohla uvoľniť miesto v banke. Potrebovala peniaze. No načo? A prečo zabila spisovateľku? Hádam to bola nejaká jej konkurencia?
Vtom ma zamrazilo a vymrštilo z postele.
"Preboha!" zašepkal som.
Spisovateľka.
Banková úradníčka.
Dobrá kamarátka Christina.
Spoľahlivý spolupáchateľ.
Dobré miesto v banke.
Smrť Christiny.
Vylúpenie banky.
Peňaženka plná peňazí.
Drahé topánky.
Peniaze na vydanie knihy.
Ona... to ona je vrahyňa!
Odhodil som zo seba perinu a postavil sa z postele. Začal som nervózne pochodovať po spálni.
To nemôže byť pravda, pomyslel som si a pokrútil hlavou. Nie. Neverím tomu. Kristen a vrahyňa? Ako to, že som na to prišiel až teraz? To som bol naozaj taký slepý? Celý čas som trávil s vrahyňou, ktorú som hľadal. Každé ráno som sa s ňou rozprával. Každé ráno mi hovorila veci, ktoré nevedel len tak niekto. Ako tušila, kto vykradol banku? V správach to nehovorili až tak podrobne. Dokonca sa ma spýtala, či som si istý, že vrah neudrie znova. Všetko to mala premyslené do poslednej bodky. Vyradila komplica z hry, zabila konkurenciu a uvoľnila si miesto v banke, ktoré jej prinieslo veľa peňazí. Všetko to, nad čím som rozmýšľal, sa potvrdilo. Je to pravda, privrel som oči a zastavil sa. Presne si pamätám na tie slová: ´Dokonca aj tvoj najlepší kamarát ťa môže zradiť.´
Nemohol som tomu stále uveriť. Bol som v poriadnom šoku. Snažil som sa nájsť aspoň niečo, čo by ju neusvedčovalo z toho, že je vrahyňou. No na nič som neprišiel. Je to ona. Všetko sedí...
Vtom som začul buchot za oknom. Zastavil som sa a započúval sa do ticha, ktoré po neznámych zvukoch nastalo. Žiadne ďalšie zvuky som už nepočul. Mal som čudný pocit. Cítil som, ako mi začalo splašene búchať srdce. Odrazu som začul šuchot trávy a niečie kroky. Skrčil som sa a čakal, čo sa bude diať. Možno je to len nejaký pes, zišlo mi na um a pomaličky som skrčený prešiel až k nočnému stolíku. Potichu som otvoril šuplík a pomocou hmatu som v ňom hľadal zbraň. No nebola tam.
Dopekla! Kde som ju dal?! Zanadával som si v duchu a pomaly som sa presunul k dverám od spálne. Za oknom nebolo nikoho vidieť, čo ma dosť znervózňovalo, pretože som si v tej chvíli uvedomil, že som nechal otvorené dvere na terasu za domom. Nechápem, ako sa mi to mohlo stať, no teraz nebol čas na zisťovanie toho, aký som idiot. Pravdepodobne je tu zlodej. Pochybujem, že by sa nejaký môj sused zakrádal o jedenástej večer pri mojom dome.
Snažil som sa čo najtichšie otvoriť dvere na spálni. Boli mierne pootvorené, čo mi veľmi pomohlo. Nemohol som si dovoliť robiť veľký rámus. Je tu všade ticho. Počujem aj svoj vlastný dych. Postupne som sa dostal až do predsiene, ktorá bola naľavo od dverí spálne. Potreboval som nájsť svoje nohavice, ktoré som z neznámeho dôvodu zavesil na vešiak práve v predsieni. Väčšinou pri nich býva aj moja zbraň, keďže ju nosím na opasku v puzdre. Aj to len v špeciálnych prípadoch. Začal som prehľadávať vešiak a konečne som po chvíli nahmatal revolver. Vytiahol som ho z puzdra a nabil. Hlučné nabitie sa rozľahlo aspoň po celej predsieni. Modlil som sa, aby to nedoľahlo až tam, kde sú otvorené dvere na terasu. Pritlačil som sa na stenu a pomaličky som sa približoval k dverám obývačky. Začul som kroky, ktoré sa približovali. Boli takmer nepočuteľné, no mne nič neušlo. Cez malú škáru otvorených dverí som zbadal vo svetle Mesiaca tieň. Vedel som, že toto už nie je hra. V dome je naozaj zlodej.
No vtom som začul ženský hlas: "Viem, že si tu, Alex. Nemá zmysel sa schovávať."
Stuhol som. To snáď nie...
Posmešný hlas sa mi rozľahol v ušiach druhýkrát: "Máš strach?"
Vedel som, že má zbraň. Vedel som, že to, čo chcem urobiť, nie je spojené so zdravým rozumom. No musel som...
Postavil som sa a pomaly otvoril dvere. V izbe bolo znova ticho. Tieň, ktorý som pred chvíľou zbadal, zmizol.
Hádam sa mi to všetko iba zdá? Pomyslel som si, keď sa za mnou odrazu ozvalo: "Si odvážny."
Na sekundu sa mi zastavilo srdce, pretože som zacítil na temene hlavy priloženú zbraň.
"Som detektív, je to moja práca," odvetil som.
Jej smiech sa ozýval po celej miestnosti. "Zaujímavé. Len práca ťa robí odvážnym? Ako je to v tvojom súkromnom živote, Alex? Hádam si mal niekedy dievča, nie?" spýtala sa a ja som pocítil, ako mi jej ľavá ruka prechádza po bruchu. Zbraň sa presunula na pravý spánok. Chladná hlaveň mi pripomínala, že táto žena nemá zábrany. Je to vrahyňa, zabiť človeka jej nerobí problém. Obzvlášť, keď sa môže zbaviť takej príťaže ako som ja.
"Kristen, prečo? Čo ťa k tomuto chladnokrvnému zabíjaniu vedie? Nechápem, prečo si si takto zničila život," prudko som vydýchol posledné slovo.
Pootočil som trochu hlavu. No stále som jej nevidel do tváre.
"Zničila? To myslíš vážne? Mám plno prachov, moja kniha mi ich prinesie ešte viac a konkurencia je preč. Čo viac si môžem priať?" zašepkala mi otázku do ucha a potom sa víťazne zasmiala.
"Toto všetko vedie iba k jednej veci. K životu za mrežami," odvetil som stroho a čakal, čo sa udeje.
Kristen ma obišla a postavila sa predo mňa.
"Zavri si hubu!" skríkla a namierila na mňa zbraň.
Pozeral som sa do hlavne zbrane a prerývane dýchal. Čudoval som sa, že si nevšimla moju zbraň, ktorú som ešte stále držal v ruke.
Čakal som všeličo, no nie to, čo sa následne udialo. Kristen zložila zbraň k telu a podišla ku mne bližšie. Jej zelené oči sa zapozerali do mojich a prosebne ma začala presviedčať: "Alex, nevyriešime to inak? Boli sme dobrí kamaráti."
Sťažka som preglgol.
"Prišla si ma zabiť, však? Odškrtnúť si posledného zo zoznamu. Zmazať ma z tvojho života. No načo to bude dobré? Ty vieš, že ťa výčitky aj tak dobehnú. A aj spravodlivosť. Skončíš tam, kde máš skončiť. O to sa postarám," vypľul som jej svoj názor do tváre.
Keby sme nestáli v tme, pravdepodobne by som videl na jej tvári vražedný pohľad. No pohľad na jej výraz sa mi nenaskytol. V mesačnom svetle bolo vidno iba obrys ženskej postavy, ktorá stála pár centimetrov odo mňa.
"Ty si naozaj myslíš, že vyhráš? Že sa ti podarí ma zničiť? Tak to si na omyle," povedala rázne a znova na mňa namierila zbraň. "Hra sa skončila, Alex. Už nikoho nezachrániš. Ani seba. Zbohom," zašepkala.
Vydýchol som a zavrel oči.
Nebol som na to pripravený. Kto je pripravený na smrť? Myslím, že nikto nevie, ako sa jeho život skončí. Nikto nechce tak skoro zomrieť. Nikto nechce zažiť to, čo ja teraz. No určite nemienim zomrieť. Dnes nie.
Videl som, ako jej ruka pevne obopla zbraň. Prst prichystaný na spúšti ju pomaly stláčal.
Zaznel výstrel.
Prudko som sa nadýchol. Nepocítil som žiadnu bolesť. Nič.
Začul som iba bolestný výkrik. A nepatril mne.
V mojom revolveri zostalo prázdne miesto po vystrelenom náboji.
Kristen spadla na chrbát a rukou si pridržiavala stehno. Počul som, ako prerývane dýcha a snaží sa pozviechať. Rýchlo som k nej podišiel a vykopol jej zbraň z ruky.
Konečne som jej uvidel do tváre. Pozerala sa na mňa s nenávisťou, no zároveň so strachom v očiach. Rana škaredo krvácala. Videl som, ako sa premáha, aby nekričala od bolesti. Bola bezmocná.
"Podcenila si ma, Kristen. Si nepozorná," povedal som do ticha, prerušovaného jej bolestnými vzdychmi.
"Si obyčajná sviňa, Alex. Vieš o tom?" zasyčala.
Zasmial som sa: "Toto mi hovorí viacnásobná vrahyňa?"
Stíchla a ja som z teplákov, ktoré som mal na sebe, vytiahol mobil. Ďakoval som Bohu, že som ho tam strčil, keď som si ľahol do postele. Aj tak by mi s tou zranenou nohou ďaleko neutiekla, pomyslel som si a usmial sa.
"Dereck?" ozval som sa pozorujúc Kristen.
"Dočerta, prečo mi voláš tak neskoro?" zaznel mi v telefóne ospalý hlas.
"Prišiel som na to, kto je naša vrahyňa," odvetil som a pre istotu znova namieril zbraň na Kristen. Zviechala sa. Nechcem, aby mi utiekla.
"Naozaj? A kto je to? Hovor!" naliehal horlivo.
"Je to žena, s ktorou som sa stretával každé ráno v tej istej kaviarni a v rovnakom čase. Celý čas som s ňou bol, chápeš?"
"To myslíš vážne?" spýtal sa neveriacky.
"Áno. Ale to teraz nie je podstatné. Je zranená. To ti vysvetlím neskôr. Hlavne zavolaj kolegom, ktorí majú nočnú, aby prišli ku mne do domu. Príď aj ty. Detaily neskôr. Zavolaj aj políciu a sanitku. Tí tu budú tiež potrební. A pohnite si!"
"Fajn, fajn. Hneď sme tam," odvetil a zložil.
"Mala som ťa rada, Alex. No keď som zistila, že tie tvoje príbehy o záhadných prípadoch sú skutočné a že si detektív, narušil si moje plány. A odvtedy som sa iba pretvarovala. Znenávidela som ťa," pozrela sa mi do očí.
"Bola si jediná žena, ktorá mi rozumela. Budeš mi chýbať," vyslovil som potichu a začul, ako sa k domu približuje policajné auto. Za pár sekúnd sa okolo zhromaždili policajti. Sú fakt rýchli. Pomaly zobrali Kristen a doskackali s ňou až k sanitke, ktorá prišla za niekoľko minút. Vzali ju do nemocnice a ja som zostal v dome iba s policajtmi. Ešte pár zbytočných otázok a potom odišli. Zostal som tu sám.
Je po všetkom. Dni, ktoré som strávil rozmýšľaním nad prípadom, sú preč. Dni, ktoré som strávil s Kristen, sú preč. Cítim sa čudne. Postrelil som svoju najlepšiu kamarátku a zistil som, že má na krku dve vraždy a vylúpenie banky. Je to normálne? Je to ten život, ktorý som chcel žiť? Toto sa mi ešte nestalo. A dosť ma to prekvapilo. No treba ísť ďalej. Kristen si zničila život. Ona sa tak rozhodla. Ja jej rozhodnutie zmeniť nemôžem. A ani nechcem...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama